23/05/2026
23. 5. 1992, 17:57:48
„Kto mlčí a skláňa sa, zomiera vždy, keď tak činí. Kto hovorí a kráča so vztýčenou hlavou, zomrie len raz.“
Ako veľmi by sme o tomto čiernom dni talianskej histórie chceli hovoriť v minulom čase. Už len kvôli tým, čo do toho išli so vztýčenou hlavou. A s vedomím, že sa nedožijú penzie. Dnes tam, kde sa to stalo, stoja pamätníky. Aby sa nezabudlo. Akoby sa dalo zabudnúť na vojnu, ktorá sa neskončila...
Sicília 80-tych rokov mala od pokojnej dovolenkovej destinácie ďaleko a Palermo nebolo bezpečným miestom pre život. Len počas prvých troch rokov došlo v meste k 600 vraždám. Dva mafiánske klany si delili teritórium a kto stál v ceste, sám si podpísal rozsudok smrti. Medzi nimi generál Carlo Alberto Della Chiesa, sudca Boris Giuliano, novinár Mario Francese či prezident Sicílskeho regiónu a brat súčasného talianskeho prezidenta Piersanti Mattarella.
V snahe čeliť tejto situácii boli do mesta zvolaní skúsení vyšetrovací sudcovia, aby vytvorili skupinu, ktorá sa mala zaoberať výlučne zločinmi s mafiánskym pozadím. Boli to Giovanni Falcone, Paolo Borsellino, Leonardo Guarnotta a Giuseppe Di Lello. Ich poslaním bolo postaviť pred súd čo najviac predstaviteľov Cosa Nostra a nastoliť konečne poriadok.
Zlom v ich činnosti prinieslo zatknutie dôležitého člena sicílskej mafie Tommasa Buscettu, na úteku v Brazílii. Buscetta, ktorému Cosa Nostra vyvraždila takmer celú rodinu, zacítil šancu na pomstu a rozhodol sa prehovoriť. Jeho spovedníkom sa stal Giovanni Falcone, ktorý ako prvý nahliadol do vnútra systému zločineckej organizácie. Dva mesiace deň čo deň zaznamenával mená mandantov vrážd a ďalších zločinov a rozpletal sieť zložitých vzťahov a pravidel.
Zataľ čo sudca vypočúval, ostatní vyšetrovatelia zhromažďovali ďalšie dôkazy a pripravovali sa na záťah. Po vražde dvoch blízkych spolupracovníkov Falconeho a Borsellina v lete 1985 boli dvaja sudcovia aj s rodinami prevezení na ostrov Asinara. Tu spolu dotiahli posledné prípravy na proces. Čas hral proti nim. V noci 28. na 29. septembra doslova vytiahli z postele sudcu palermského tribunálu, aby podpísal 366 zatykačov. O deň neskôr počas bleskovej razie zadržali viac ako dve tretiny podozrivých.
Kým vo svete vzbudil zákrok veľký ohlas, v Taliansku ho mnohí považovali iba za cirkus, ktorý neprinesie nijaké výsledky. Na podobné reakcie bol Falcone a jeho spolupracovníci zvyknutí. Vedeli, že nepriateľstvo im nehrozí len zo strany príslušníkov Cosa Nostra, ale aj z radov predstaviteľov štátu a moci.
Výsledky sa napriek tomu dostavili. 10. februára 1986 sa začal maxiproces s 300 obžalovanými za účasti 600 novinárov a 200 obhajcov. Bolo zrejmé, že nijaká súdna sieň na svete nebude dostatočne bezpečná, a tak za pár mesiacov vyrástol pri palermskej väznici bunker schopný ustáť aj balistický útok. A keďže mandát na predbežné zadržanie asi stovky obvinených sa chýlil ku koncu, sudca rozhodol, že sa proces bude konať každý deň s výnimkou pár víkendových dní. Výsledkom prvého kola bolo 345 rozsudkov na výkon trestu, z toho 19 doživotí. V odvolávacom konaní boli niektoré z trestov zrušené, no konečný verdikt Najvyššieho súdu takmer všetky verdikty potvrdil v pôvodnom znení.
Cosa Nostra utŕžila tvrdú ranu. Predstavitelia spravodlivosti v tomto procese sa stali živými mŕtvolami. No nebola to len mafia, pre ktorú sa stali nepohodlnými. Intrigy a útoky sa čoraz viac ozývali aj zo strany politických činiteľov. Hoci Falcone s Borsellinom tvrdo a neúnavne pracovali na ďalších kauzách proti Cosa Nostra, cítili sa čoraz viac izolovaní a opustení.
Pár dní pred svojou smrťou poskytol Giovanni Falcone rozhovor, v ktorom prorocky poznamenal: „Vo všeobecnosti sa umiera preto, že si sám, alebo si vstúpil do hry, ktorá ťa prerástla. Často sa umiera, pretože nemáš dosť spojencov, pretože nemáš podporu. Na Sicílii zabíja mafia služobníkov štátu, ktorých štát nechráni.“
23. mája 1992 vybuchla pod diaľnicou pri Capaci, po ktorej prechádzal v aute spoločne s manželkou a členmi policajnej ochranky, nastražená výbušnina. Traja policajti boli na mieste mŕtvi, Giovanni Falcone zomrel pri prevoze do nemocnice, jeho manželka skonala na následky rozsiahlych zranení o niekoľko hodín neskôr. Explózia zničila 100 metrov diaľnice a vytvorila 8-metrový kráter. Politici, ktorí sa zišli na pohrebe, si vyslúžili ostrú kritiku z radov verejnosti. Milánska sudkyňa Ilda Bocassini sa nekompromisne obrátila na svojich kolegov slovami: „Vy ste zabili Giovanniho, vaša ľahostajnosť a vaša kritika. A teraz máte odvahu prísť na jeho pohreb!“ Následne sa nechala preložiť na Sicíliu, aby riadila vyšetrovanie atentátu.
Paolo Borsellino prežil svojho priateľa a kolegu o 57 dní. 19. júla zomrel pri výbuchu nálože spolu s piatimi príslušníkmi ochranky pred domom svojej matky na Via D´Amelio. Na jeho súkromnom pohrebe sa zišlo približne desaťtisíc spoluobčanov. Manželka odmietla štátny obrad a verejne obvinila vládu z toho, že nedokázala Borsellina ochrániť.
Od tragických udalostí uplynulo už 34 rokov. Mafia sa snaží o zmenu imidžu, súčasný mafián je už aj podnikateľ v bielej košeli súťažiaci o štátne či európske zakázky. Drogy a prostitúcia sú len jednou z mnohých aktivít, teraz sa zameriava na toxický odpad, stavebníctvo, fondy Európskej únie, obnoviteľné zdroje, ašpiruje na politické posty...
Falcone a Borsellino neboli prví ani poslední, čo sa tejto pliage postavili. Neboli ani poslední, čo za to zaplatili. Ani poslední, ktorých štát nechal napospas. Je nepodstatné, či išlo o vysokopostavených funkcionárov, novinárov alebo len obyčajných obchodníkov, ktorí už nechceli či jednoducho nedokázali platiť výpalné. Ktorí do toho išli z presvedčenia alebo len preto, že museli. Podstatné je, že mafia je stále tu a vojna sa ešte neskončila. Možno preto, že bojovníkov je tak málo.
Už niekoľko rokov sa kolegovia sudcovia a priatelia Paola Borsellina z Farnosti sv. Luizy v Palerme snažia o otvorenie procesu jeho blahorečenia. Akoby Borsellino či Falcone mohli byť ešte svätejší...
