Moje Miláno - Katarína, sprievodkyňa po Miláne a širokom okolí.

27/05/2025

Pre všetkých, ktorí by sa v najbližších týždňoch chceli vybrať z Milána na jazero Como vlakom smerom na mestečko Varenna, je tu zlá správa. Až do 14. septembra je medzi Lecco a Tirano na trati výluka a preprava je zabezpečená náhradnými autobusmi. Že nejde o optimálne riešenie, ukázal už uplynulý víkend, keď turisti čakali v dlhých radoch a vznikali meškania.
(Foto: Moje Miláno - Katarína, sprievodkyňa po Miláne a širokom okolí.)

23/05/2025

23. 5. 1992, 17:57:48
„Kto mlčí a skláňa sa, zomiera vždy, keď tak činí. Kto hovorí a kráča so vztýčenou hlavou, zomrie len raz.“

Ako veľmi by sme o tomto čiernom dni talianskej histórie chceli hovoriť v minulom čase. Už len kvôli tým, čo do toho išli so vztýčenou hlavou. A s vedomím, že sa nedožijú penzie. Dnes tam, kde sa to stalo, stoja pamätníky. Aby sa nezabudlo. Akoby sa dalo zabudnúť na vojnu, ktorá sa neskončila...

Sicília 80-tych rokov mala od pokojnej dovolenkovej destinácie ďaleko a Palermo nebolo bezpečným miestom pre život. Len počas prvých troch rokov došlo v meste k 600 vraždám. Dva mafiánske klany si delili teritórium a kto stál v ceste, sám si podpísal rozsudok smrti. Medzi nimi generál Carlo Alberto Della Chiesa, sudca Boris Giuliano, novinár Mario Francese či prezident Sicílskeho regiónu a brat súčasného talianskeho prezidenta Piersanti Mattarella.

V snahe čeliť tejto situácii boli do mesta zvolaní skúsení vyšetrovací sudcovia, aby vytvorili skupinu, ktorá sa mala zaoberať výlučne zločinmi s mafiánskym pozadím. Boli to Giovanni Falcone, Paolo Borsellino, Leonardo Guarnotta a Giuseppe Di Lello. Ich poslaním bolo postaviť pred súd čo najviac predstaviteľov Cosa Nostra a nastoliť konečne poriadok.

Zlom v ich činnosti prinieslo zatknutie dôležitého člena sicílskej mafie Tommasa Buscettu, na úteku v Brazílii. Buscetta, ktorému Cosa Nostra vyvraždila takmer celú rodinu, zacítil šancu na pomstu a rozhodol sa prehovoriť. Jeho spovedníkom sa stal Giovanni Falcone, ktorý ako prvý nahliadol do vnútra systému zločineckej organizácie. Dva mesiace deň čo deň zaznamenával mená mandantov vrážd a ďalších zločinov a rozpletal sieť zložitých vzťahov a pravidel.

Zataľ čo sudca vypočúval, ostatní vyšetrovatelia zhromažďovali ďalšie dôkazy a pripravovali sa na záťah. Po vražde dvoch blízkych spolupracovníkov Falconeho a Borsellina v lete 1985 boli dvaja sudcovia aj s rodinami prevezení na ostrov Asinara. Tu spolu dotiahli posledné prípravy na proces. Čas hral proti nim. V noci 28. na 29. septembra doslova vytiahli z postele sudcu palermského tribunálu, aby podpísal 366 zatykačov. O deň neskôr počas bleskovej razie zadržali viac ako dve tretiny podozrivých.

Kým vo svete vzbudil zákrok veľký ohlas, v Taliansku ho mnohí považovali iba za cirkus, ktorý neprinesie nijaké výsledky. Na podobné reakcie bol Falcone a jeho spolupracovníci zvyknutí. Vedeli, že nepriateľstvo im nehrozí len zo strany príslušníkov Cosa Nostra, ale aj z radov predstaviteľov štátu a moci.

Výsledky sa napriek tomu dostavili. 10. februára 1986 sa začal maxiproces s 300 obžalovanými za účasti 600 novinárov a 200 obhajcov. Bolo zrejmé, že nijaká súdna sieň na svete nebude dostatočne bezpečná, a tak za pár mesiacov vyrástol pri palermskej väznici bunker schopný ustáť aj balistický útok. A keďže mandát na predbežné zadržanie asi stovky obvinených sa chýlil ku koncu, sudca rozhodol, že sa proces bude konať každý deň s výnimkou pár víkendových dní. Výsledkom prvého kola bolo 345 rozsudkov na výkon trestu, z toho 19 doživotí. V odvolávacom konaní boli niektoré z trestov zrušené, no konečný verdikt Najvyššieho súdu takmer všetky verdikty potvrdil v pôvodnom znení.

Cosa Nostra utŕžila tvrdú ranu. Predstavitelia spravodlivosti v tomto procese sa stali živými mŕtvolami. No nebola to len mafia, pre ktorú sa stali nepohodlnými. Intrigy a útoky sa čoraz viac ozývali aj zo strany politických činiteľov. Hoci Falcone s Borsellinom tvrdo a neúnavne pracovali na ďalších kauzách proti Cosa Nostra, cítili sa čoraz viac izolovaní a opustení. Pár dní pred svojou smrťou poskytol Giovanni Falcone rozhovor, v ktorom prorocky poznamenal: „Vo všeobecnosti sa umiera preto, že si sám, alebo si vstúpil do hry, ktorá ťa prerástla. Často sa umiera, pretože nemáš dosť spojencov, pretože nemáš podporu. Na Sicílii zabíja mafia služobníkov štátu, ktorých štát nechráni.“

23. mája 1992 vybuchla pod diaľnicou pri Capaci, po ktorej prechádzal v aute spoločne s manželkou a členmi policajnej ochranky, nastražená výbušnina. Traja policajti boli na mieste mŕtvi, Giovanni Falcone zomrel pri prevoze do nemocnice, jeho manželka skonala na následky rozsiahlych zranení o niekoľko hodín neskôr. Explózia zničila 100 metrov diaľnice a vytvorila 8-metrový kráter. Politici, ktorí sa zišli na pohrebe, si vyslúžili ostrú kritiku z radov verejnosti. Milánska sudkyňa Ilda Bocassini sa nekompromisne obrátila na svojich kolegov slovami: „Vy ste zabili Giovanniho, vaša ľahostajnosť a vaša kritika. A teraz máte odvahu prísť na jeho pohreb!“ Následne sa nechala preložiť na Sicíliu, aby riadila vyšetrovanie atentátu.

Paolo Borsellino prežil svojho priateľa a kolegu o 57 dní. 19. júla zomrel pri výbuchu nálože spolu s piatimi príslušníkmi ochranky pred domom svojej matky na Via D´Amelio. Na jeho súkromnom pohrebe sa zišlo približne desaťtisíc spoluobčanov. Manželka odmietla štátny obrad a verejne obvinila vládu z toho, že nedokázala Borsellina ochrániť.

Od tragických udalostí uplynulo vyše 30 rokov. Mafia sa snaží o zmenu imidžu, súčasný mafián je už aj podnikateľ v bielej košeli súťažiaci o štátne či európske zakázky. Drogy a prostitúcia sú len jednou z mnohých aktivít, teraz sa zameriava na toxický odpad, stavebníctvo, fondy Európskej únie, obnoviteľné zdroje, ašpiruje na politické posty...

Falcone a Borsellino neboli prví ani poslední, čo sa tejto pliage postavili. Neboli ani poslední, čo za to zaplatili. Ani poslední, ktorých štát nechal napospas. Je nepodstatné, či išlo o vysokopostavených funkcionárov, novinárov alebo len obyčajných obchodníkov, ktorí už nechceli či jednoducho nedokázali platiť výpalné. Ktorí do toho išli z presvedčenia alebo len preto, že museli. Podstatné je, že mafia je stále tu a vojna sa ešte neskončila. Možno preto, že bojovníkov je tak málo.

Už niekoľko rokov sa kolegovia sudcovia a priatelia Paola Borsellina z Farnosti sv. Luizy v Palerme snažia o otvorenie procesu jeho blahorečenia. Akoby Borsellino či Falcone mohli byť ešte svätejší...
(Foto: Moje Miláno - Katarína, sprievodkyňa po Miláne a širokom okolí.)

15/05/2025

Pre všetkých, ktorí v najbližších týždňoch plánujú cestu do Milána a majú záujem o sprievodcovské služby: voľné termíny sú už len koncom mája a zopár v júni. V júli a auguste termíny nie sú. V prípade záujmu píšte na [email protected]
Všetky prehliadky sú na objednávku.

21/04/2025

19/04/2025

S veľkonočnými udalosťami je spojené jedno z najznámejších výtvarných diel - maľba Posledná večera od Leonarda da Vinciho. Oku pozorného návštevníka neujde, že na stole chýba kalich. Umelec sa totiž opieral hlavne o Jánovo evanjelium a moment, keď Ježiš oznamuje svojim učeníkom, že niekto ho zradí.

Nie je to však jediná zaujímavosť tejto maľby. Celá jej existencia je naozaj výnimočná. Len máloktoré dielo na svete totiž prežilo to, čo slávna Leonardova Posledná večera. Kombinácia nevhodnej techniky, neodborné pokusy o reštauráciu, bombardovanie či konský trus... To je len malý úryvok zo zoznamu strastí, ktorými si obraz musel prejsť.

Písal sa rok 1494, keď milánsky vojvoda Ludovico Moro poveril Leonarda da Vinciho dekoráciou refektára v dominikánskom kláštore pri Kostole Santa Maria delle Grazie. Umelec mal už po štyridsiatke a túžil vytvoriť dielo, ktoré vy všetkým vzalo dych. Chcel namaľovať dokonalý obraz, a to vyžadovalo čas. Preto nezvolil techniku fresky, lebo omietka rýchlo zasychala a on nemohol korigovať nedokonalosti ani pracovať na detailoch. Vybral si maľbu mastnou temperou na suchý podklad, podobnú maľbe na drevo. Na diele pracoval tri roky, čo na dvore už spôsobovalo miernu nervozitu. Výsledok bol ale ohromujúci. Žiarivé farby, dynamika a detailné vypracovanie, na aké sme zvyknutí pri dielach miniaturistov, robili obraz jedinečným. Po ďalšie polstoročie sa Da Vinciho Posledná večera stala námetom pre stovky diel s touto tematikou.

Johann Wolfgang Goethe vo svojej knihe venovanej tomuto dielu po pár storočiach napísal: "Len Talian mohol zobraziť duševné rozpoloženie apoštolov cez pohyby ich rúk, pretože je to pre tento národ typické. Telo tu vyjadruje každý pocit, vášeň či dokonca myšlienku."

Žiaľ, alternatívna technika, ktorá dodávala obrazu neskutočnú živosť a jas, spôsobila, že dielo začalo zakrátko chátrať. Miestnosť susedila s rehoľnou kuchyňou, a ako sa čoskoro ukázalo, smažená cibuľa a výpary z hovädzieho vývaru neprospievajú umeleckým výtvorom zhotoveným nevhodným postupom na nevhodnom podklade. Vlhkosť aj teplota v jedálni kolísala a už o pár desaťročí bola zraniteľná maľba vážne poškodená. Giorgio Vasari, taliansky historik, maliar a architekt, ktorý v roku 1566 navštívil Cenacolo, napísal: „…nedá sa zhliadnuť nič, až na akúsi rozmazanú machuľu“.

V roku 1652 sa pátri dominikáni rozhodli zväčšiť dvere do kuchyne tesne pod obrazom a nenávratne tak zničili časť obrazu. Kristus prišiel o nohy! To však nebola posledná rana. Po príchode napoleonských vojsk do Milána bola v miestnosti zriadená konská stajňa. Neskôr tu bolo sídlo požiarnej zbrojnice a kasáreň. Až v roku 1934 sa kostol a kláštor vrátili do rúk dominikánov a z bývalej rehoľnej jedálne sa stalo štátne múzeum. Každopádne, maľba už zobrala za svoje a bolo viac vecou fantázie, než ostrého zraku, niečo na obraze identifikovať.

Aby toho nebolo málo, masívne bombardovanie Milána počas Druhej svetovej vojny neuchránilo ani Cenacolo. 15. augusta 1943 zasiahla kláštorné nádvorie bomba, ktorá strhla východnú stenu miestnosti. Da Vinciho maľba, chránená a spevnená len doskami, ostala po dlhý čas vystavená napospas dažďu, prachu a teplotným výkyvom. Až v roku 1947 bola chýbajúca časť refektára znovu postavená a Leonardova Posledná večera dostala opäť strechu nad hlavou. O tom, ako v tom čase vyzerala, radšej taktne pomlčíme.

O záchranu chátrajúceho diela sa počas storočí pokúšali mnohí umelci aj amatéri, napáchali však viac škody ako úžitku. Bolo jasné, že ak má dielo prežiť, musia sa ho chopiť odborníci, bude to chcieť čas a veľké peniaze.

Pri poslednej rekonštrukcii, ktorá trvala 22 rokov, odstránili najskôr reštaurátori opatrne všetky vrstvy špiny a prachu, ale aj lepidla, lakov, rozpúšťadiel, živice a farieb všetkého druhu. Na záchranu jedinečného diela sa podujali experti z celého sveta s použitím najmodernejších technológií. Išlo o jednu z najnáročnejších a najdlhších rekonštrukcií umeleckého diela v histórii. Každý deň sa podarilo zrenovovať približne kúsok o veľkosti poštovej známky. Medzitým bolo dielo aj s priľahlým kostolom a kláštorným komplexom zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Samozrejme, dnešná podoba obrazu má stále veľmi ďaleko od detailnosti a živých farieb, je to však stále dielo geniálneho umelca, ktoré sa dožilo dnešných čias. V súčasnosti je Leonardov obraz nepretržite monitorovaný. V miestnosti je konštantná teplota a vzduch je filtrovaný od mikročastíc prachu a nečistôt. Hoci je záujem o vstupenky stále veľký, počet návštevníkov je obmedzený.
Foto: Moje Miláno - Katarína, sprievodkyňa po Miláne a širokom okolí., archív

17/04/2025

Sladký koláč v podobe holubice, ktorý v Taliansku nesmie chýbať na žiadnom sviatočnom veľkonočnom stole, je vlastne iba prezlečené panettone. Rovnako ako tento vianočný koláč, aj colomba pochádza z Milána, a dôvod je viac než prozaický.

Milánsky podnikateľ, cukrár Angelo Motta hľadal aj mimo sezónu využitie pre svoje stroje, ktoré v predvianočnom období produkovali panettone. Konkrétne to bol riaditeľ marketingového oddelenia firmy "Motta" Dino Villani, ktorý okolo roku 1930 prišiel s nápadom sériovo vyrábať veľkonočný koláč z rovnakého cesta a dať mu tvar holubice. O niekoľko rokov prevzal myšlienku aj ďalší slávny milánsky cukrár Angelo Vergani a colomba si začala raziť cestu do talianskych domácností. Stala sa veľmi obľúbenou, aj keď je to v podstate zasa iba panettone upečené v odlišnej forme.

Samozrejme, že aj pri tomto koláči existujú legendy (a je ich hneď niekoľko), ktoré datujú jeho vznik do dávnejších časov. Jedna z nich hovorí o svätcovi, sv. Colombánovi, ktorý prišiel z ďalekého Írska so svojimi mníchmi na dvor longobardskej kráľovnej Teodolindy. Písal sa cca rok 612 a panovníčka si chcela návštevníkov uctiť tým najlepším - pečenou divinou. Žalúdky rehoľníkov však neboli na takéto ťažké pokrmy zvyknuté. V tom čase držali predveľkonočný štyridsaťdňový pôst, a tak sa odmietli dotknúť ponúkaného mäsa. Kráľovná to, prirodzene, brala ako urážku. Vtedy sa sv. Colombán postavil a požehnal jedlám na stole. Tie sa vzápätí premenili na biele sladké chleby v tvare holubice. Čin, svedčiaci o mimoriadnych schopnostiach svätca, Teodolindu dojal, ba čo viac, koláče chutili naozaj výborne. Návšteva sa teda neskončila škaredým diplomatickým škandálom a sv. Colombán si ešte ako výslužku odniesol darovaciu listinu na pozemky, na ktorých si postavil nový kláštor. Biela holubica ostala navždy jeho atribútom.

Dnes má veľkonočná colomba mnoho tvárí a príchutí a z Milána sa rozletela do celého sveta. Základné suroviny sú veľmi jednoduché, zložitá je ale príprava. Podobne ako panettone prechádza cesto na veľkonočný koláč troma fázami kysnutia. Našťastie sa zaneprázdnené gazdinky (či gazdovia) nemusia namáhať s jej prípravou. Na trhu je dosť verzií pre každú peňaženku - od priemyselne vyrábaných až po hotové umelecké kúsky, ktoré v týchto dňoch už zdobia vitríny tunajších cukrární spolu s ďalšou veľkonočnou delikatesou - čokoládovými vajíčkami.

02/04/2025

Dnes uplynulo 20 rokov od smrti pápeža Jána Pavla II. Ak ste náhodou zmeškali našu divácky úspešnú reportáž v nedeľňajšej relácii Svet v obrazoch, môžete si ju pozrieť tu:

Magazín zaujímavostí zo sveta s moderátorkou Martinou Jančekovou

29/03/2025

Hneď za prvým milánskym humnom v mestečku Arese nájdete v týchto dňoch malé Holandsko.

Holandskí manželia Edwin a Nitsuhe učia Talianov skloňovať slovo "tulipán" so všetkými jeho odtieňmi a variáciami už po ôsmy rok. Po prvých vydarených sezónach v dedinke Cornaredo sa roku 2019 presunuli do Arese. Napriek tomu, že v priebehu rokov ich nápad skopírovali iné spoločnosti, ako sa to stáva všetkým úspešným projektom, Tulipani-Italiani si zachovali dobré meno, priazeň verejnosti aj entuziazmus pre svoju prácu. Boli vôbec prvou talianskou you-pick garden, čo v preklade znamená, že si svoju kyticu môžete natrhať vlastnoručne.

Aj vďaka nadšeniu, ktoré je tu priam hmatateľné a veľkej vášni pre ťažkú robotu, si v týchto náročných časoch udržali svojich klientov. Cez víkend sa na poli vystrieda cez 5000 návštevníkov, no tulipány sa ujdú všetkým. Tento rok vysadili cez 600-tisíc cibuliek.
Foto: Moje Miláno - Katarína, sprievodkyňa po Miláne a širokom okolí.

26/03/2025

Úplne čerstvo upečený zájazd do troch atraktívnych miest v ešte atraktívnejšom termíne. Bologna s nekonečným radom krytých pasáží, reštauráciou, kde si jedlo musíte doniesť sami, aj vežou šikmejšou ako je slávnejšia veža v Pise, celebritné jazero Como s vilami a hodvábnou históriou, a k tomu Miláno, ktoré osobitne netreba predstavovať.
Nie je to masovka, takže sa poponáhľajte, vidíme sa v septembri.

Spoznajte s našimi skúsenými sprievodcami Taliansko: Bologna, Lago di Como a Miláno zájazdy 2025.

25/03/2025

Ako všetky veľké metropoly, má aj Miláno svoju temnú tvár. Jedným z najznámejších zločinov, ktorý otriasol týmto mestom a zapísal sa veľkými písmenami do noir kroniky, bola vražda dediča módneho impéria Gucci. Dnes od nej uplynulo 30 rokov.

Maurizio Gucci, vnuk zakladateľa svetoznámej značky luxusných odevov a módnych doplnkov, bol chladnokrvne zabitý v centre Milána 27. marca 1995. V to ráno vyšiel zo svojho domu na Corso Venezia 38 smerom k firme Vierse, ktorej bol zakladateľom. V jej vchode, na Via Palestro 20 ho zastrelil neznámy muž. Počas streľby bol zranený aj vrátnik, ktorý sa stal neskôr dôležitým svedkom v procese. Po vylúčení viacerých motívov zločinu sa vyšetrovatelia sústredili na osobu bývalej manželky bohatého dediča, Patrizie Reggiani. Nebolo tajomstvom, že ohrdnutá žena, ktorú Gucci po 13 rokoch pustil k vode pre mladšiu milenku, prechovávala voči svojmu ex otvorenú nevraživosť.

Dva roky zbierala polícia dôkazy, aby usvedčila ženu z nájomnej vraždy. V príbehu nechýba vášeň, nenávisť, kopec peňazí, no ani prešľapy a zbytočné chválenkárstvo. Práve vďaka nezdravému egu jedného zo zainteresovaných, ktorý sa musel zdôveriť so svojou účasťou na vražde, sa napokon Patrizia Reggiani ocitla pred súdom. Veci pomohlo aj odpočúvanie v byte podozrivej, a jej špiritistických sedení s obľúbenou veštkyňou, ktorá bola vo vražde tiež namočená. Gucciho zabil Benedetto Ceraulo, ktorý za to so svojim komplicom Oraziom Cicalom, skrachovaným majiteľom reštaurácie závislým na hazarde, zinkasovali vtedajších 610 miliónov lír. Na dnešnej eurokalkulačke to vychádza na nejakých 315-tisíc euro.

Patrizia Reggiani vyfasovala v procese 26 rokov, z ktorých väčšinu strávila v milánskej väznici San Vittore. Extravagantná žena ani za mrežami nestrácala noblesu a miesto označovala ako Victor´s Residence. Dni trávila starostlivosťou o seba, opaľovaním sa na väzenskom dvore v spoločnosti svojej fretky. Pracovať a užívať si tak výhody čiastočnej slobody, odmietla. Z basy sa napokon dostala po 17 rokoch.

Tento príbeh je ako stvorený pre hollywoodskú produkciu, a tak nikoho neprekvapilo, keď sa ho ujal režisér Ridley Scott, ktorý nakrútil film s hviezdnym obsadením. Americký umelec sa už talianskou čiernou kronikou inšpiroval pri nakrúcaní filmu All the Money in the World, rekonštrujúcom okolnosti únosu vnuka milionára Jeana Paula Gettyho kalábrijskou mafiou.

Dnes je módna značka z Florencie už vo francúzskych rukách a ku cti jej slúži, že v Miláne vybudovala svoj hlavný stan na zanedbanej periférii v opustených industriálnych priestoroch na Via Mecenate, ktorá tak dostala svetlejšiu budúcnosť.
Foto: Moje Miláno - Katarína, sprievodkyňa po Miláne a širokom okolí.

23/03/2025

Stramilano, ktoré sa bežalo aj dnes, nie je len "taký obyčajný pretek". Je to podujatie, ktoré oblečie do teplákov polovicu mesta, trasa, ktorú zabehnete so psom, detským kočíkom či v spoločnosti svojho imobilného kamaráta. Stramiláno dá každý aspoň raz za život a cez to nejde vlak 🙂

Tento ročník sa niesol v znamení dažďa a nevľúdneho počasia, no aj tak naň dorazilo 55-tisíc odhodlaných účastníkov. Toto podujatie sa v Miláne behá od roku 1972 a jeho prvá edícia štartovala večer o 21.00. Keďže si rok čo rok získavalo viac priaznivcov, organizátori presunuli štart na nedeľné dopoludnie.

Dĺžka trasy sa časom menila, dnešné Stramilano má tri kategórie: klasické 10-kilometrové Stramilano, Stramilanino pre najmenších a menej zdatných, ktoré má 5 km a trasu pre profesionálov – Stramilano Half Maraton s 21,097 km.

Tie kratšie trasy si môžete podľa ľubovôle ešte viac skrátiť, a celkovo sa celým podujatím len tak premotať, získať medailu a mať zo seba dobrý pocit.
(Foto z dávnejších edícií: Moje Miláno - Katarína, sprievodkyňa po Miláne a širokom okolí.)

22/03/2025

Ako každý rok sú v Miláne protagonistkami príchodu jari dve starenky. Ultraosemdesiatničky, ktoré nesú svoj vek nonšalantne a s eleganciou, ako sa na Milánčanky patrí, sú magnólie.

Yulan a Stellata (hviezdokvetá), prišli do mesta okolo roku 1940 z Číny ako dar milánskej kúrii. Na arcibiskupstve sa im veľmi potešili, chopili sa motyky a promptne zasadili stromčeky za apsidu katedrály, kde sa predtým zelenali len nízke kríčky.
Hoci milánske magnólie majú už nejaký ten piatok, veľmi pravdepodobne budú svojim krásnym kvetom a vôňou tešiť ešte niekoľko generácií. Tento pomerne odolný strom sa totiž môže dožiť vyše sto rokov.

Magnóliám za gotickou katedrálou starostlivosť a ani pozornosť určite nechýba a každoročná explózia ich bielych a sýtoružových kvetov je pre milánsku jar výstrelom zo štartovacej pištole. A pohľad na ich krehkú a zároveň vehementnú krásu je zároveň potvrdením, že vek je len číslo.
Foto: Moje Miláno - Katarína, sprievodkyňa po Miláne a širokom okolí.