07/01/2016
Po dňoch strávených v Hakkari nastal čas presunúť sa ďalej. Zobúdzam sa v izbe Hotela Star. Ráno je chladné a nechce sa mi vyliezť z postele. Tak si tam ležím a odkladám odchod až kým ma nevyženú výčitky svedomia, že cenný čas trávim takýmto neproduktívnym spôsobom. Živými ulicami mesta plného detí mieriacich do školy prichádzam k miestu z kadiaľ odchádzajú autobusy. Je 8:30 ráno a dozvedám sa, že svojim dekadentným ležaním v posteli som si trochu skrížil plány. Sakra, jediné minibusy do mesta Şırnak a Cizre odkiaľ sa dá pokračovať ďalej na irackú hranicu odišli o 7 a 7:30 ráno. Ďalšie idú až zajtra. Nuž nevadí, komplikácie. Skúsim to teda stopom.
Mesto Hakkari je vo svahu kopca, mimo hlavnú cestu, na ktorú sa musím dostať. Idem teda peši niekam dole kopcom, smerom ktorý sa zdá byť najlepším. Zastavujem sa v obchodíkoch, raňajkujem čo mi padne do oka a popíjam obľúbené višňové a broskyňové džúsy. Tieto turecké potraviny chutia tak dobre, prírodne. Som najedený a ísť peši už nemá zmysel. Zastavujem minibus, vyzerá to ako nejaká mestská doprava, neviem kam ide. Tak vysvetľujem čo vlastne chcem a veziem sa pokiaľ sa dá. Som na okraji mesta a idem ďalej peši, zase hrozno predávajú popri ceste... zase jem. Rozprávam sa s predavačom, ukazuje mi fotky ako tu mali vyše metra snehu. O pár desiatok metrov ma zase volá ryšavý chlap, chce sa rozprávať, mám chuť sa naučiť pár nových slov. Chváli sa vnukmi, vnučkami...prestáva ma to baviť, dosť bolo sociálnych interakcií, musím ísť.
Idem späť na cestu, dvíham palec a štvrté auto v poradí mi zastavuje. Občas všetko tak zapadá. Chlapík vezie kamaráta dole na hlavnú cestu. Ide mojim smerom, do nejakej dediny, s príliž komplikovaným a bezvýznamným názvom aby som si ho pamätal. Ideme teda spolu. Na rázcestí s vojenským kontrolným stanovišťom sú dnes iba dvaja vojaci so samopalmi, žiadny tank ako minule, škoda. Stopujeme, no prvé čo je ochotné zviezť nás a ide naším smerom je minibus smer Çukurca. Hneď však dostávam vysvetlenie, že kurdsky sa to volá Çelê a že turci si svojvoľne menia oficiáne názvy. Tak si na nich ponadávame, že akí sú tu cocoti a nech žije Kurdistan. Cesta sa vinie okolo divokej rieky hlbokým skalnatým údolím. Pozerám z okna na okolité strmé svahy, skaly na ktoré by som rád vyliezol a pereje rieky ma nútia uvažovať aké pekné by bolo splaviť ju. Je zakalená s mierne zdvihnutou hladinou a občas do nej priteká nejaký menší, čistý, azúrovo modrý potok z okolitých údolí. Ako klesáme, tak holé pusté svahy postupne nahrádzajú riedke dubové lesy. Zaujímavá krajina.
Ľudia ma informovali, že cesta do Şırnaku je nanič a že či tam vážne chcem ísť, ale nevysvetlili mi prečo. Každú chvíľu je na ceste nejaká jama a nie hocijaká. Keď niektoré až príliž pripomínali dieru po výbuchu bomby, tak sa pýtam, že čo to má znamenať. PKK, dostávam strohú odpoveď, Aháá, tak to už dáva zmysel, som nevedel, že je to tu až také. Asi pre to pri každej dedine míňame veľké opevnené turecké základne. Pri jednej takej musíme vystúpiť, Çelê je mimo moju cestu. S mojim kurdským kamarátom a skupinou ďalších 4 chlapov čo tu len tak z nudy sedia vedľa cesty čakáme na ďalší dopravný prostriedok. Narozdiel od Hakkari, je tu teplo, konečne môžem byť iba v tričku, ale to, že už hodinu nič nejde ma začína štvať. No konečne niečo ide, biely minibus valiaci sa veľkou rýchlosťou. Kývame naň a dúfame, že zastaví. Zastavil, hurá.
Nasadám, idem dozadu. Kde je posledné voľné miesto. Rozťahuje sa tu žena čítajúca knihu, tak ju po kurdsky poprosím, či si môžem sadnúť. Bez slova uhýba, ja ďakujem. Ona mierne naštvane odpovedá, že nemám za čo. S človekom, z ktorého ide taký zlý pocit už po prvom kontakte som sa za celé dva týždne nestretol. Ochviľu pozerám, že vlastne sedí vedľa akéhosi európana a rozprávajú sa po anglicky. To bude nejaká marha čo vyrástla v zahraničí, hovorím si, lokálni ľudia sú vždy milí.
Vodič jazdí na hranici možností, zákruty reže tak, že nás nakláňa zo strany na stranu. Polovičku cesty ideme v protismere, v pohode, aj ja tak jazdím, ak môžem. Keď sa však v jednej z neprehľadných zákrut objaví oproti nám auto, všetkých zamrazí, skoro sme sa zrazili. O chvíľu míňame tureckú vojenskú jednotku, tank a nejakých civilistov s rukami spútanými za chrbtom, plačúce dievča. O ďalších pár kilometrov zase obrnený transportér vojakov mieriacich niekam do lesa, kryjúcich sa pod cestou. Predčuje to všetky moje očakávania, veď o tomto sa nikde v médiách nepíše.
Nepríjemná žena vedľa mňa a jej spoločník všetko nadšene komentujú a zapisujú si súradnice, to budú nejakí divní ľudia hovorím si. Kamarát, s ktorým cestujem vystupuje v nasledujúcej dedine, presadám si dopredu k dverám. V nasledujúcom kontrolnom stanovišti nám kontrolujú doklady, zisťujem, že chlapík vzadu je talian a taktiež je tu s nami jeden iránec a dvaja iračania, zvyšok občania Turecka. Pestrá posádka. Je obed, zastavujeme sa v jednej dedine aby sme sa najedli. Vôbec nemám chuť, lebo som jedol veľa ráno a počas čakania. Dávam sa do reči s talianom, volá sa Daniel. Pozýva ma ku stolu a bavíme sa o tom čo tu vlastne robíme. On a jeho kurdská kamoška sú žurnalisti na voľnej nohe, robia reportáže z tejto oblasti a mieria do Árbilu v Iraku. Vysvetľujem im, že moje pohnútky sú čisto spoznávacie a že tiež mierim do Iraku. Nie som žurnalista ako si mysleli. Či som novinár sa ma tu nepýtajú po prvý, ani posledný raz. Hmm, možno... keby už fakt neviem, čo od radosti, mohol by som robiť aj niečo takéto. Tá žena všetko príliš prežíva a preháňa, Daniel fajn človek čo mi sedí. Saç Tava (mäso) nakoniec celkom dobre p***o, hoci som nebol hladný.
Zvyšok cesty už bol bez žiadnych prekvapení, až na malé dievča čo z tých zákrut pogrcalo a nebola to práve najlepšia vôňa. Ešte, že som nemal slabú chvíľku a nepogrcal sa z toho celého tiež.
Prechádzame cez Şırnak, hrajú nám kurdské pesničky, tvoriace zaujímavú orientálnu atmosféru a teším sa, že hranice už nie sú ďaleko. Keď vidím rieku Tigris, viem, že sa blížime k Cizre. Je to mesto neďaleko hraníc s kurdmi ovládaným územím Rojava v Sýrii. Je tu všade veľmi veľa odpadu, veľké smetisko na brehu rieky, nič krásne. Mesto je veľmi chudobné, neustále tu dochádza ku konfliktom, no dnes je tu pokojne. Na stenách domov sú pokreslená nápisy PKK, YPG – skratky povstaleckých skupín. Alebo Biji Kurdistan – nech žije Kurdistan, alebo povedzme si, keďže máme s kurdmi vzdialene podobný jazyk, Buď Kurdistan. Celé toto nezmyselné márnenie životmi a ľudským potenciálom tvoriť niečo dobré, je smutné. Na druhej strane, nezlomnosť a schopnosť postaviť sa silnejšiemu súperovi za svoje základné práva a slobody, to sú vlastnosti, ktoré nikdy nestratia môj obdiv. A preto je jasné, na koho strane som.
Spolucestujúci z Iraku a a Iránu sa ma pýtajú či pokračujem ďalej do Iraku, pritakávam. Chlapíkovi, čo sa to najviac snaží organizovať vidno z očí, že je to dobrý človek a tak bude fajn, držať sa s ním. Daniel a tá ktorej neviem už prísť na meno sa rozhodujú, že strávia noc v Cizre. Veľa šťastia... a odchádzajú do parku, kde fajčia a pozerajú niekam do blba bez toho aby spolu prehodili hocijaké slovo. My, štvorica, čo pokračuje ďalej, čakáme na odvoz na hranicu. Ja, iránec a iračan okolo 45-ky a ešte starý nahluchlý iracký dedko okolo 70-75 rokov, nad ktorým, keď ho vidím, občas s údivom krútim hlavou, že sa takto sám vôbec niekam vybral. Nastupujeme do auta a uličkami plnými malých na ceste hrajúcich sa detí odchádzame z mesta. Vodič sa rozčuľuje trúbi, občas to vyzerá, že by ich najradšej prešiel. Keď prichádzame do Silopi v pravom pruhu cesty sa tvorí kolóna kamiónov a cisterien na ropu. Asi 20 km dlhá, až po hraničný priechod Habur. Nechcel by som tam čakať. My našťastie kolónu môžeme obísť a čoskoro sme na hranici.
Je podvečer, zapadá slnko a z juhozápadu letí obrovský kŕdel čiernych vrán. Niekde v diaľke tým smerom je aj územie ISIS, čisté zlo. Celkom symbolické. Vybavujeme formality, celkom ma prekvapujú iračania na luxusných autách a rozčuľujú idioti čo sa snažia predbiehať pri pasovej kontrole na tureckej strane. No nič, tu slušnosť neplatí a tak musím mať aj ja široké lakte a byť drzý, predbieham ich a vraciam sa na stratenú pozíciu. Po vzájomnej výmene nepriateľských pohľadov mi nikto neoponuje.
Prechádzame do irackého Kurdistanu, autonómnej oblasti v rámci Iraku. Víta nás veľká vlajka a vo vízovej miestnosti veľká fotka hrdo sa tváriaceho národného hrdinu, Mustafu Barzániho. Moji spoločníci dostávajú pečiatku do pasu veľmi poľahky, ale mňa si vojak Peshmergy odvádza dozadu, za úradníkmi, aby ma trochu vypočuli. Pýtajú sa ma na detaily mojej cesty, dostávam 10-dňové vízum a prajú mi pekný výlet. Výborne všetko ok, poďme ďalej.
Je už tma, vychádzame von, kde sa na nás vrhnú taxikári. Sú ako supi a správajú sa veľmi nekontrolovane, prekrikujú sa, posmievajú sa nám, že za lacnejšie nás nezvezú, sáču do seba ako nejakí retardovaní 15 roční chlapci. Nič dobré z nich nejde. Dohadujeme sa na cene, celé to prebiaha dosť hlučne. Oni chcú 60 000 IQD, my ponúkame max. 30 000. Jeden čo sa správa ako človek a vie anglicky za mnou prichádza, že ma zvezie za 50 000. Hovorím nie, že idem s kamarátmi a že je to veľa, navrhujem znovu 30 000, po chvíli, keď už toho má asi dosť a so sebazaprením pristupuje na 35 000. Volám spolucestujúcich, súhlasia. Nečakané, nepovedal by som, že práve ja dokážem vybaviť našu cestu ďalej.
Cestujeme do mesta Duhok (foneticky - Dahúk). Ako k prvému ideme k Beyanimu, chlapíkovi, čo ma volal, či idem s nimi do Iraku. Jeho dom je na okraji mesta. Keď vystupoval, spýtal sa ma, či nechcem ísť prespať k nemu. Neodmietam, ísť do centra v tejto tme a hľadať tam hotel, to nie je najlepšia predstava.Jeho dom je krásny, obložený mramorom, vnútri čistý, všetko nové. Sadáme si na koberec do priestrannej obývačky. Zoznamujem sa s synmi a hrám sa s najmladším, 3,5 ročným Ardom, ktorý ma ochviľu prehlasuje za kamaráta a robí si zo všetkých v miestnosti srandu. Na takého malého chlapca až príliš inteligentné vtipy. Bayaniho brat, ktorý je na návšteve vie anglicky, tak mi všetko prekladá. Žiadny tvrdý islam, sedia s nami aj ich ženy, normálne, bez šatiek. Narozdiel od niektorých konzervatívnych slovákov na mňa nezazerajú, keď vidia, že mám tetovanie. Normálne liberálna spoločnosť.
Ráno odchádzame spolu s Bayanim do mesta, má nejaký stánok na trhu, dáva mi svoju vizitku a číslo. V Iraku nefunguje iná verejnú doprava, iba zdieľané taxíky, alebo má každý vlastné auto. Zostávam s taxikárom čo nás priviezol a hovorím mu moje ciele. Lalish a kláštor Rabban Hormiz. On ma stále prehovára, že nech zostanem v Duhoku. No nakoniec ma berie aspoň do Lalisha. Lebo k Hormizu by sme vraj museli ísť cez Badryu a tam že nás zastrelia, wtf....
Naša cesta sa nesie v duchu debilných konverzácií, je to človek ktorý by rozhodne nebol môj kamarát, keby som ho nepotreboval.
Naše dialógy, resp. monológy:
What´s your phone? – LG – Hmm, LG not good, Iphone very very good.
Why you go to Lalish? Duhok very good, Lalish bad.
Badrya, Alqosh? Bad, bad... Duhok better. Don´t go.
Girls in Kurdistan no good. In Europe girls very very good, no clothes. Hahaha.
One more photo for my friends, iphone very very good photos.
Peshmerga very very good.
Proste idiot.
Prichádzame do Lalisha. Chvíľu sme tam spolu. Očividne to zaujalo aj jeho, nikdy tam nebol. No chcem sa ho zbaviť, pýta si 30 000, no dávam mu 20 000 a posielam ho preč, že viac nedostane, nahnevaný odchádza. Musím byť žid, lebo tu v Kurdistane, nie sú bankomaty a nemám veľa hotovosti, podcenil som situáciu. A tak sa sám motám po Lalishi, pútnickom mieste Jezídov. Miesto kde vraj bola "rajská záhrada". Malé náboženstvo vychádzajúce zo Zoroastrainizmu. Jeho príslušníci sú často prenasledovaní radikálnymi moslimmi, ktorí ich považujú za uctievačov diabla. Lebo Tausi Melek, zobrazený na chrámoch v podobe páva, je stotožňovaný so Shaytanom – Satanom. Náboženstvá, mor ľudstva.
Každopádne v Lalishi som sa cítil veľmi dobre, pokojné miesto. V celom areáli sa môže chodiť iba naboso. Batoh aj obuv som nechal na strážnici u vojakov Peshmergy, ktorí sú v Kurdistane na každom rohu, sú asi vážne very very good a dá sa im veriť. Jeden zo správcov chrámu, Steran, ma pozval do vnútra, kde sa bežne človek nedostane. A tak som tam strávil asi 3 hodiny, pre zmenu s inteligentnými ľuďmi. Mal som šťastie a svoj dokument o Jezídoch a ISIS-om unesených jezídskych dievčatách tu práve natáčal dokumentarista, Sami Solmaz http://www.samisolmaz.com.tr/about , zaujímavý človek.
Možno som urobil blbosť, keď som si povedal, že do večera chcem byť pre zmenu v jednom za najstarších kresťanských kláštorov, v Hormize. Mohol som prespať v Lalishi, ale čo už. Steran ma zviezol do Al-Shikhanu, blízkej obce. A tu som hľadal niekoho, kto by bol ochotný zaviezť ma do obce Alqosh a ku kláštoru Hormiz. Je to na kopci, chcel som tam stráviť noc a porozhliadnuť sa na pláne Niniveh, kde sa toľko udialo. Neďaleko napriklad dosiahol Alexander Veľký, svoje veľké víťazstvo pri Gaugamele, aby sa neskôr vydal za svojim veľkým dobrodružstvom na východ s cieľom nájsť koniec sveta. To boli časy...
Sadám si do rozhrkaného starého opla. Aby naštartoval, treba poklepkať železom po alternátore (asi) a predné sklo je popukané, ale drží pokope. Môj taxikár je teraz pôvodom arab. Nerozumieme si takmer ani slovo, prepína medzi arabčinou a kurdčinou, ale po určitej námahe nachádzame spoločnú reč. Smer Alqosh, cena 10 000 IQD, lepšie to už nebude. Cestou sa bavíme o Československu, Zetoroch, o tom že akého som náboženstva a tak podobne. Prichádzame k Alqosh-u. Pred obcou je opäť raz kontrolné stanovište. V búdke jeden vojak, zastavuje nás, pýta sa kam idem. Telefonuje s nadriadeným a nepúšťa nás ďalej. Musíme sa otočiť, snažím sa ho prehovárať, ale je neoblomný. Tak smola, ideme preč.
Na križovatke na hlavnú cestu smere do Duhoku alebo späť sa dohadujeme 10 minút minút o cene. Hovorím, že buď vystupujem alebo ma zvezie za 5000 do Duhoku (čo je vcelku pod cenu). Píšeme si na papier čísla, taxikár si pár krát zanadáva Allahu Akbar a je zo mňa úplne nervózny, ale je mu stále kreslím na papier len to isté. Zábava ako nikdy. Vezie ma teda za 5000 do Duhoku. Prechádzame aj cez obávanú Badryu, nič extra tam nie je. Iba mi zase kontrolujú vojaci pas. Na prašnom parkovisku je v malých autobusoch asi 100 mužov v uniformách, ktorí sa chystajú na presun. Možno smerom k Sindžáru. Práve sa tam chystá ofenzíva. Fotím si ich, ale beží za mnou nahnevaný dôstojník a berie mi fotoaparát, prezerá všetky fotky. Musím mazať všetky, kde je niekto v uniforme. Môj taxikár si zase nadáva, že do čoho sa to pustil.
Slnko zapadá nad Mosulskou priehradou a my cestujeme do Duhoku. Na počesť kamaráta Dusku, idem do hotela Duski, na cene nezáleží, do hotela s takým menom človek proste musí ísť. Na druhý deň sa motám po meste, kupujem vlajky, jem na čo mám chuť a pozorujem ľudí. Životná úroveň v tomto meste je pomerne dosť vysoká, keď vidím nové časti vyzerá to modernejšie ako u nás. Chudáci tí čo utiekli a ocitli sa v Humennom. Večer odchádzam späť do Turecka, ešte raz musím prekonať zlo menom taxikári. Pre zmenu som jediný pasažier a pašujeme cigarety, mobily a ktovie čo ešte...všade samé skrýše.
