08/09/2026
(965časť)
Motorkou blúdim ďalej týmto zaujímavým ostrovom, ale vždy s cieľom. Z mesta Waikabubak prechádzam len 10 km, keď vidím pod sebou ženy v rieke po kolená ručne prať oblečenie a dobytok sa napájať. Toto musím pozrieť, hovorím si a zastavujem vedľa nich. Dobrý deň! Kričím na ne a ony len nechápavo pozerajú, ako som sa tu zjavil. Podľa mapy som ale na mieste. Jaskyňa Bendungan Waikelo Sawah s čistou kryštáľovou vodou, ktorá prúdi cez ryžové polia naokolo niekoľko dlhých kilometrov. Dávam si plavky, práve z vody vychádzajú 2 mladí chlapci a jaskyňa ostáva pre mňa. Podobá sa mi na jaskyne cenotes v mexickom Yucatáne. Veľmi krásne miesto a osviežujúca voda. Nech sa darí! Hovorím všetkým dookola a namiesto slov mi len kývajú pri štartovaní motorky ďalej na západ. Pamätám si včerajšie slová majiteľa motorky. Oblasť, ktorú o pár minút prekročím patrí k nebezpečným na ostrove. Často tu bývajú rôzne problémy, klamú turistov o peniaze, lúpeže a aj nejaká vražda. Nebol by som to ale ja, aby som si spravil taký plán, že oblasť Kodi by som navštívil doobeda. Teraz to vychádza tak, že tu budem musieť niekde v noci stanovať. Po hodine sa dostávam na západ ostrova k oceánu a na parkovisko. Ahoj, na pozretie lagúny Waikuri treba zaplatiť poplatok, hovorí mi chlap na parkovisku. Platím približne 1,5 eura za vstup a hneď sa okolo mňa začínajú obšmietať mladíci. Daj mi mobil, odfotím ťa pri lagúne, hovorí mi jeden z nich. Nie, žiadne fotky! Nič nechcem, odpovedám rázne, keďže som na internete zistil, že za vrátenie mobilu alebo odfotenie pýtajú peniaze. Iní mladí chlapci skáču z dreveného mostíka do čistej hlbokej lagúny. Nádherné miesto, kde mi dokáže poskočiť zase srdce od dojatia. Pár žien v stánkoch so suvenírmi odmietam a keďže sa blíži západ slnka, ešte chcem stihnúť večeru pred hľadaním spania. Vietor ma unáša až do mesta Bondokodi. Dobrý večer! Dám si ryžu a mäso, veď aj tak nič iné nemáte, hovorím majiteľovi reštaurácie. Kým čakám na jedlo, stojím pri hlavných dverách pozerajúc na ďalšieho pána hneď vedľa, ktorý balí do krabíc vystavené oblečenie. Dávam sa s ním tak do reči, že mi poskytuje aj internet. Jedlo je dobré a napadlo ma ešte pozrieť pláž Pantai Pero po západe slnka. Z centra mesta na okraj je to do kopca, keď práve vidím základnú školu bez plotu a s trávou. Výborné miesto na stan večer, hovorím si a pokračujem ďalej na pláž. Miestni nastupujú do lokálnych taxi lodí domov. Na pláži nikto neostal a vraciam sa späť stanovať do areálu školy. Motorku zastavujem pri križovatke na tráve vedľa 2 chatrč domácich a potichu kráčam pri jasnom splne mesiaca. Rozkladám veci, začínam staviať stan. Haf! Haf! Haf! Z ničoho nič sa tu ocitol pes a šteká ako o dušu. Toto je problém. Štekot privolá určite domácich, prebleslo mysľou, ale pokračujem ďalej. Ubehlo pár minút a v diaľke vidím svietiť baterky. Do čerta! To som presne vedel, hovorím si. Baterky práve zasvietili na mňa a ja len čakám vedľa rozostavaného stanu. Čo tu robíš? Pýtajú sa 3 chlapi a žena s dieťaťom v náručí. Idem tu stanovať a zajtra pokračujem po ostrove. Poď mi pomôcť držať stan, nech dám kolíky do zeme, hovorím jednému z nich. Len ticho prichádza a pomáha mi postaviť stan. Chlapi, ďakujem pekne. Ale ja som unavený a idem spať. Zajtra prídite ráno, porozprávame sa, hovorím im. Všetci odišli, spokojne si ležím si zatvorenými očami. HsjdkzjAjakdks!!!!! Hablvhaabblaaaalgbajas!!! Dakto po asi 30 minútach veľmi hlasno kričí vedľa stanu nezrozumiteľné slová. Otváram oči, ale nastáva zase ticho. Halskahaakdkcddfnvid!!!! Zase krik po 2 minútach. Ej! Buď ticho, príď zajtra, som unavený, hovorím zo stanu a opäť zatváram oči. Tšššt! Tšššt! Počujem zvláštny zvuk, ako keby dakto zapaľoval zapaľovač. Rýchlo si sadám v stane, otváram stan a pred sebou vidím zapaľovač s ohňom asi 5 cm od stanu. Chlap sa z ničoho nič pohol, kráča za mojím chrbtom na druhú stranu stanu. Tšššt! Zapaľuje oheň teraz tu len kúsok od stanu, aby začal horieť. Do mňa práve vstúpil satan. Otváram aj vonkajšiu časť stanu a čo najrýchlejšie hádžem všetky veci von. Opäť je tu žena s dieťaťom a 3 chlapi. Neviem či tí istí, je tma. Balím si všetky veci na odchod, keď ma len ticho sledujú. Geroj! Geroooj! Kričí jeden z nich na mňa. Zajtra o 8 ráno tu budem na teba čakať, uvidíš, čo tu s tebou spravím! Kričím na neho. Zajtra!!! Zajtra! Geroooj! Zase kričí. Štartujem motorku a opäť mierim cestou na pláž, ale zastavujem v malom lesíku po kilometri jazdy blízko 2 metrového múru domu. V noci je ticho a dobre sa spí. Kšt, kšt, počujem nadránom kroky blížiac sa ku mne. Hneď otváram stan poriadne vytočený so satanom v tele. Zase baterky! Chlap so ženou kráčajú ku mne, hovorím si rozčúlene. Čo tu robíš? Toto je náš múr, hovoria. A čo ja mám s vašim múrom? Je 5 hodín ráno a vy ma budíte s baterkou svietiac mi na čelo. Chcem spať, dajte mi pokoj, odpovedám. Tak keď vstaneš, prídi k nám na raňajky a kávu, hovoria. Určite, odpovedám ironicky. Crrrn! Zvoní budík pred 7 hodinou. Motorkou brázdim na chvíľu pozrieť pri pláž tradičnú dedinu Kampung Adat Ratenggaro. Pri východe slnka toto miesto naberá iný rozmer. Hej ty! Ak chceš ísť pozrieť dedinu, musíš zaplatiť vstup, kričí na mňa chlap. Nechcem pozrieť dedinu a nič nezaplatím, odpovedám krikom. Je pár desiatok minút pred 8 a ako som včera podpaľačovi sľúbil, o 8 musím byť v areály školy. Zastavujem motorku na tráve na tom istom mieste pri 2 chatrčiach. Urobil som len jeden krok, keď z chatrče práve na mňa pozerá žena s deckom. Presne tá istá. Pod chatrčou si práve asi jej muž pripravuje veci do roboty a v ruke má helmu. Usmieva sa na mňa a rovno kráčam k nemu. To si bol ty, čo ma chcel podpáliť? Tak ťa tu zbijem, že uvidíš, hovorím mu a svoju tvár som priblížil k jeho na rozdiel 10 cm. Jeho úsmev sa stratil a začína pozerať do zeme. Hej! Včera, alkohol, opitý, hovorí mi a ukazuje mimikou žena. Kde je ten chlap? Pýtam sa jej. Ukazuje mi rukami do chatrče a hneď kráčam h**e schodmi ho nájsť. Každá miestnosť je prázdna. Kde je do čerta? Ukáž mi ho. Teraz hneď! Medzitým chlap odišiel na motorke. Žena si chytá prsty ako na modlenie a slzy má na krajíčku. Vznikol tu poriadny problém, ktorý privolal ďalších ľudí z chatrč. Žena vysvetľuje situáciu, ale podpaľača mi nechce ukázať. Po polhodine štartujem motorku a odchádzam do reštaurácie, kde som bol včera. Dobré ráno. Máte tu polievku, dám si, hovorím majiteľovi. S tanierom si kráčam sadnúť, keď za stolom sedí policajt. Dobrý deň, včera ma chceli v stane podpáliť. Pôjdete problém so mnou vyriešiť? Chcem ho nájsť, hovorím mu na rovinu. Tu je to normálne. Stále nejaký problém, ale to už je iný okrsok, tak nemôžem ísť s tebou, odpovedá. S policajtom sa lúčim a dojedám polievku. Pane, budem platiť, hovorím mu. Policajt ti jedlo zaplatil, odpovedá majiteľ. Vo dverách dostávam ďalší nápad. Práve vedľa chlap otvára krabice s oblečením. Dáte mi internet? Chcem si preložiť do vášho jazyka jednu poriadne štipľavú správu, hovorím mu. So správou v mobile sa blížim pred chatrč a parkujem. Žena hneď prekrížila prsty vo dverách a začína sa triasť. Máš jednu minútu, aby si mi ukázala kde je, lebo zavolám políciu, hovorím jej. Nič mi nerozumie, ale ukazuje mi rukami do školského areálu. Už je tu pár ľudí, ale hneď otváram prvé dvere do triedy. Tam stojí pri tabuly učiteľ, lenže mladší, akého asi hľadám. To si bol ty včera? Rovno tu odo mňa dostaneš za uši, hovorím mu, ale ani tento mi nič nerozumie. Kým som sa spamätal a odchádzam z triedy, von je viac ako 100 detí z iných tried a 30 dospelých. Kde sa tu nabrali? Pýtam sa rýchlo seba, ale nie je čas. Kde je ten chlap! Kričím na všetkých a žena vysvetľuje situáciu. Celá skupina na mňa pozerá a začína ma ukludňovať, nech už odtiaľto idem preč. Tu máte správu v mobile pre podpaľača a ak ešte raz sa niečo také stane, alebo budem počuť, že ste ublížili turistovi, ja sem do 2 dní z Európy prídem a vám tie chatrče rovno podpálim! Hovorím do éteru, keď ostáva len ticho. Motorka naštartovaná posolstvo odovzdané.
