08/04/2026
(939časť)
Ráno mám od rosy mokrý stan. Našťastie v noci bolo krásne ticho a zase som spokojný. Autobusová stanica leží na okraji mesta. Chodí tam z centra pár autobusov, ale vidieť svet navôkol sa najlepšie pozerá pešo. Po 2 hodinách kráčania stojím pred autobusovou stanicou. Dobré ráno, autobus do Kota Kinabalu? Pýtam sa rôznych spoločností. Dávajú mi rôzne časy odchodov autobusov, no na dnes ráno sú všetky dávno obsadené. Narušuje to plán, cesta trvá vyše 8 hodín. Na 13:00 máme jedno voľné miesto, ak chceš ísť, hovorí mi pani. Okamžite beriem! Odpovedám jej. 4 hodiny čakania v miestnej reštaurácii na príchod autobusu. Je priam neuveriteľné, ale odchádzame len s 10 minútovým meškaním. Úzka cesta do hlavného a najväčšieho mesta malajzského Bornea sa na úbočí hôr kľukatí do dediniek a každú chvíľu niekto vystúpi a nastúpi. Všade je nekončiači dažďový prales a tá krásna zelená farba je neuveriteľná. Kota Kinabalu! Hovorí vodič o pol 10 večer. Mesto má dnes viac ako pol milióna obyvateľov a počet stále narastá. Zase vystupujem na okraji mesta, hovorím si bez nadšenia. Do centra sa vyberám pešo popri hlavnej ceste a niekde v polke trasy vidím detské ihrisko. Otváram dvere a hneď staviam stan bez premýšľania. Crrn! Zvoní budík. Centrum už nie je ďaleko a každým metrom si potvrdzujem, že toto aspoň vyzerá ako mesto a ešte k tomu moderné. (Kota Kinabalu prvé 4 fotky) Prichádzam v centre na autobusovú stanicu na lokálne zastávky po okolí. Tomuto mestu dám šancu neskôr, teraz chcem odísť do pralesa. Do mesta Ranau ideme až vtedy, keď sa zaplní auto, hovorí mi vodič. Som zatiaľ 1 v poradí no o pár minút je tu kanaďan a domáci. Ak priplatíte dačo navyše za 4 pasažiera, môžme ísť hneď, hovorí vodič. Dobre, je lepšie ísť, ako tu čakať hodiny, odpovedáme spolu. 2 hodiny autom do mesta Ranau a všetci sa lúčime. Som priamo pod nádhernou sopkou Mount Kinabalu s výškou 4095 mnm. Ešte pred cestou som chcel ísť h**e, až neskôr som zistil, že sa treba registrovať dopredu a narušilo by mi to celkový plán. Teraz je hora zahalená v hmle a prší ako z krhly. Na chvíľu prestáva pršať, je čas vyraziť po kraji cesty ku teplým vyvierajúcim prameňom Poring 14 km ďaleko. Dážď opäť začína, rýchlo sa bežím skryť pod striešku budovy na 40 minút. Postupne dážď utíchol, ale v diaľke už vidím prichádzať ďalšiu čiernu vlnu oblakov. Ahoj! Nasadni si. Kam ideš? Pýta sa ma starí vodič s manželkou vo veľkom čiernom luxusnom aute na ceste. Idem sa okúpať do termálnych prameňov, odpovedám. Tam ideme aj my, máme tam chalupu. Ale ešte predtým sa zastavíme kúpiť malé stromčeky do našej záhrady, hovorí mi šofér. Pred príchodom k termálnym prameňom vodič otočil hlavu ku mne. Tomas, ak budeš chcieť, prídi prespať k nám. Máme na záhrade striešku, tam nezmokneš v stane. Zatiaľ si u*i výlet, hovorí mi. V dedine nie je žiadna reštaurácia, termálny prameň s areálom práve zatvorili. Predo mnou svieti tabuľa s krásnym obrázkom najväčšieho kvetu Rafflessia Arnoldii. Ak ho chcem vidieť, musím zaplatiť 2 eurá pred vstupom do záhrady miestnej pani v jej domčeku. Dobrý deň, je kvet rozkvitnutý? Býva len pár dní v roku, preto sa pýtam, hovorím jej. Áno je, odpovedá. Jej výraz tváre tomu nenasvedčuje a odmietam zaplatiť. Po ceste vedľa jej záhrady kráčam pár desiatok metrov aby ma nevidela a potichu preskakujem plot. No samozrejme žiadny najväčší kvet sveta tu nemá svoje krídla rozprestrené a ani ho neviem nikde nájsť! Rozčuľujem sa, ale aspoň som ušetril 2 eurá. Prichádza tma, našťastie svoje miesto na stanovanie som našiel už pred hodinou na tráve pred opusteným domčekom. Nechce sa mi hľadať prístrešok u svojich známych ktovie kde a ako ďaleko. Len som vbehol do stanu, začína silno pršať a dážď ma opúšťa až ráno pred budíkom. Dvere do areálu sa otvorili. Vstup do botanickej záhrady je zadarmo, ale ani tu kvet neviem nájsť. Vstup do časti termálneho prameňa stojí 10 eur a zarazene rozmýšľam, či obetujem peniaze. Dvere sú otvorené, v drevenej búdke na výber poplatku nikto nie je. Rýchlo dnu! Hovorím si. Som tu jediný turista medzi pár pracovníkmi. V domčeku sa prezliekam a skáčem do ľadového bazéna. Horúci bazén otvárajú až o 2 hodiny, bázeny pod strieškou sú nefunkčné. Zase by som platil zbytočne, krútim hlavou. Vychádzam z bazéna, keď prichádza ku mne pracovníčka. Idem okolie trochu poupratovať hadicou, tak si daj pozor. A zaplatil si za vstup? Pýta sa ma. Hmm, teraz neviem, či vie, alebo nevie, že som neplatil. Jasné, že áno. Približne 10 eur vstup, odpovedám. Dobre, dodáva a venuje sa svojej práci. V studenej vode som sa okúpal, teplé bazény nefungujú alebo otvárajú neskôr, je čas ísť preč, aby som nebol podozrivý. Vyjsť hlavným vchodom nemôžem, ak by bol niekto v búdke, preto kráčam okolím, až nachádzam bránu s ostnatým drôtom na vrchu. Našťastie je drôt pripevnený na železných tyčkách, kde jednu tyčku vyhýňam do boku a môžem ľahko bránu preskočiť. Späť do mesta Ranau tentoraz odbáčam z hlavnej asfaltovej cesty na zeminatú plnú živočíchov a hustého pralesa. Občas vidím malý oplechovaný domček medzi stromami. Ten pokoj, ticho a ďaleko od všetkého je fascinujúci. Dobrý deň! Môžem poprosiť vodu do fľašky? Akurát je prázdna a som smädný! Kričím spoza plota na ľudí pri domčeku. Brána sa otvára a tam stoja 4 chlapi a jedna pani. Naberieme ti vodu. Dáš si kávu? Sadni si u nás, hovoria. Aj keď nerozprávajú anglicky, zase sa viem s nimi dorozumieť. Úsmevom, rukami nohami. My sme s Indonézie, ale dlho tu žijeme, dozvedám sa. Káva je výborná, fľaška s pitnou vodou naplnená do plna. Tomas, na hlavnú cestu ťa odveziem na motorke ako kamaráta. Nepôjdeš pešo, ukazuje mi rukami. Nuž nedbám, každá pomoc je dobrá, odpovedám. Na rázcestí sa lúčime a aj keď nič odo mňa nechce, aj tak mu dávam nejaké peniaze do ruky. Milí ste ľudia, nech sa darí, hovorí mu. Mesto Ranau je už neďaleko a odtiaľto sa opäť odveziem späť do Kota Kinabalu.
