Backpacker Tomas

Backpacker Tomas Dobrodružný cestovateľ, ktorý chodí po svete a ukáže Ti miesta dosiaľ nevídané. Lowcost s

(968časť)Crrn! Zvoní ráno budík. O pár hodín mi ide loď na ostrov Pulau Timor, tak sa už nemusím veľmi ponáhľať. Veď aj ...
24/09/2026

(968časť)
Crrn! Zvoní ráno budík. O pár hodín mi ide loď na ostrov Pulau Timor, tak sa už nemusím veľmi ponáhľať. Veď aj najväčšie mesto Sumby Waingapu je blízko. Dobré ráno! Presne toto jedlo si dám, hovorím pani v malej búdke pri ceste. Jedol som ho už niekoľkokrát, ale z indonézskych jedál je toto najlepšie. Tá chutná sladká oriešková poleva dodáva tomuto jedlu na exkluzivite. Ahoj Jennifer a Joel. Práve odovzdávam motorku a idem na loď. Pridáte sa? Píšem svojim španielskym kamarátom. Tomas, my tu ešte ostávame 3 noci a potom prídeme za tebou, odpovedajú. Loď pripravená na odchod a zrazu je tma. Podľa mapy sa vraciame späť na ostrov East Nusa Tenggara, z ktorého som prišiel sem, ale teraz smerujeme do mesta Ende. Ľudia vystupujú a nastupujú. Motory sa vypli a po dlhých hodinách vrčenia vidím pred sebou domčeky a svitanie. Je pol 6 ráno, som v meste Kupang. Je ticho, áut veľmi málo, ľudia na ulici žiadni v tomto takmer pol miliónovom meste. Námestie je cesta s kruhovým objazdom a sochou kráľa Lilau Nol Dael Banan z kráľovstva Helong, ktoré ovládalo 2 dediny Kaisalun a Bunibaun. Hneď vedľa majestátne stojí maják, inak mesto nemá čím uchvátiť. Je ale jediným východiskovým bodom a lístok na zajtrajší skorý ranný autobus už držím v ruke. Trošku sa tu bezcieľne budem v labyrinte uličiek potulovať, prespím vedľa agentúry na poli, odkiaľ mám lístok. Nech už je zajtra!

15/09/2026

Ako si vyrúbali 99 percent lesa a nádherné miesto Air Terjun Tanggedu

(967časť)Ďakujem vám, jedlo bolo úžasné, ale treba ísť ďalej, hovorím celej rodine. Z asfaltovej cesty sa teším len chví...
13/09/2026

(967časť)
Ďakujem vám, jedlo bolo úžasné, ale treba ísť ďalej, hovorím celej rodine. Z asfaltovej cesty sa teším len chvíľu a zase je tu zeminatá do kopcov, kade chodia aj autá. Les sa vyrúbal do nekonečna dávno a ostrov teraz je charakterizovaný ako savana. Prásk! Zo zeminatej cesty prišiel 30 cm skok na asfaltový povrch, ale koleso sa zaseklo a ležím na zemi. Išiel som síce pomaly, nuž koleno a dlaň mi začína slabo krvácať. Kontrolujem motorku, tej sa našťastie nič nestalo. Celé dni na ostrove som sa tešil na toto miesto. Prišiel som sem len kvôli nemu a ešte som netušil, že to bude mojím posledným miestom pred zajtrajšou loďou ďalej. Tabuľa s nápisom Air Terjun Tanggedu stojí predo mnou. Nikto navôkol, veď všetci turisti sú na Bali a takéto miesta ostávajú skryté pred zrakmi ľudí. Maličké vodopády skryté v kaňone, rieka dokonale čistá a osviežujúca na plávanie. Počuť len spev vtákov a hukot vody. Fantastické miesto. Po 2 hodinách kúpania odtiaľto odchádzam ešte s poslednými lúčmi slnka. Čím ďalej dnes večer prejdem, tým viac odpočinku bude v najväčšom meste pred odchodom. Po niekoľkých dedinách zastavujem blízko oceánu. Všade sú na tráve odpadky, ale stanovať sa dá za múrikom blízko domu. Stan postavený, keď chlap s baterkou z domu sa blíži ku mne. Nič nehovorí, len pozrel a otáča sa preč. Aspoň že tak.

(966časť)Postupne satan z tela odchádza. Každým okamihom mám väčší úsmev na perách a zase sa cítim šťastný na cestách. M...
11/09/2026

(966časť)
Postupne satan z tela odchádza. Každým okamihom mám väčší úsmev na perách a zase sa cítim šťastný na cestách. Míňam dedinky, drevené domčeky domácich, až sa objavuje rozsiahla pláž Pantai Kita s bielym pieskom. Nikto tu nie je, budovy sú zdevastované a opustené, obrovské slnečníky potrhané, ale na chvíľu sa pod jedným z nich dá schovať pred slnkom. Do čerta! Treba ísť ďalej, hovorím si, ako som si zdriemol nečakane skoro 3 hodiny. Od hlavnej peknej asfaltovej cesty sa odpájam na vedľajšiu. Výtlky, obrovské diery na prašnej ceste začali ihneď a nedovolia mi ísť rýchlejšie ako 10 km/h. Slnko zapadá, k ďalšej zastávke sa dnes určite nedostanem a zastavujem na poli nad dedinou Memboro. Pekné miesto na stan a cesta je dosť ďaleko, hovorím si. Stromy a kríky ma aspoň z jednej strany chránia a nastáva tichá noc. Crrrn! Zvoní budík. Slnko už svieti, vyliezam zo stanu a pozerám na okolie a domčeky. Presne v jednom z nich na mňa pozerajú ľudia pri dverách. Nevšímam si ich, musím sa pobaliť a ísť ďalej. Naskakujem na motorku, rútim sa dole cestou. Ahoooj! Poď k nám na kávu, kričia 3 mladé ženy. Samozrejme ihneď zastavujem, veď cesty musia byť o zážitkoch. Sadni si, tu máš kávu a niečo na jedenie. Toto je sladký zemiak, hovorí mladá pani v červenom oblečení. Sladký zemiak na raňajky? Prebleslo mysľou a začínam sa poriadne smiať. Nehovoria žiadnym svetovým jazykom, ale ruky nohy zase raz fungujú. Ja mám 10 mesačného malého syna, ukazuje mi a v tom prichádza aj jej mladý manžel s boxom v rukách. Bol som s kamarátmi loviť ryby na mori, tak neodchádzaj od nás. Počkaj na obed, ochutnáš, čo manželka pripraví, hovorí manžel. Milí ľudia, ktorých nemôžem odmietnuť a jedlo je tu fantastické.

(965časť)Motorkou blúdim ďalej týmto zaujímavým ostrovom, ale vždy s cieľom. Z mesta Waikabubak prechádzam len 10 km, ke...
08/09/2026

(965časť)
Motorkou blúdim ďalej týmto zaujímavým ostrovom, ale vždy s cieľom. Z mesta Waikabubak prechádzam len 10 km, keď vidím pod sebou ženy v rieke po kolená ručne prať oblečenie a dobytok sa napájať. Toto musím pozrieť, hovorím si a zastavujem vedľa nich. Dobrý deň! Kričím na ne a ony len nechápavo pozerajú, ako som sa tu zjavil. Podľa mapy som ale na mieste. Jaskyňa Bendungan Waikelo Sawah s čistou kryštáľovou vodou, ktorá prúdi cez ryžové polia naokolo niekoľko dlhých kilometrov. Dávam si plavky, práve z vody vychádzajú 2 mladí chlapci a jaskyňa ostáva pre mňa. Podobá sa mi na jaskyne cenotes v mexickom Yucatáne. Veľmi krásne miesto a osviežujúca voda. Nech sa darí! Hovorím všetkým dookola a namiesto slov mi len kývajú pri štartovaní motorky ďalej na západ. Pamätám si včerajšie slová majiteľa motorky. Oblasť, ktorú o pár minút prekročím patrí k nebezpečným na ostrove. Často tu bývajú rôzne problémy, klamú turistov o peniaze, lúpeže a aj nejaká vražda. Nebol by som to ale ja, aby som si spravil taký plán, že oblasť Kodi by som navštívil doobeda. Teraz to vychádza tak, že tu budem musieť niekde v noci stanovať. Po hodine sa dostávam na západ ostrova k oceánu a na parkovisko. Ahoj, na pozretie lagúny Waikuri treba zaplatiť poplatok, hovorí mi chlap na parkovisku. Platím približne 1,5 eura za vstup a hneď sa okolo mňa začínajú obšmietať mladíci. Daj mi mobil, odfotím ťa pri lagúne, hovorí mi jeden z nich. Nie, žiadne fotky! Nič nechcem, odpovedám rázne, keďže som na internete zistil, že za vrátenie mobilu alebo odfotenie pýtajú peniaze. Iní mladí chlapci skáču z dreveného mostíka do čistej hlbokej lagúny. Nádherné miesto, kde mi dokáže poskočiť zase srdce od dojatia. Pár žien v stánkoch so suvenírmi odmietam a keďže sa blíži západ slnka, ešte chcem stihnúť večeru pred hľadaním spania. Vietor ma unáša až do mesta Bondokodi. Dobrý večer! Dám si ryžu a mäso, veď aj tak nič iné nemáte, hovorím majiteľovi reštaurácie. Kým čakám na jedlo, stojím pri hlavných dverách pozerajúc na ďalšieho pána hneď vedľa, ktorý balí do krabíc vystavené oblečenie. Dávam sa s ním tak do reči, že mi poskytuje aj internet. Jedlo je dobré a napadlo ma ešte pozrieť pláž Pantai Pero po západe slnka. Z centra mesta na okraj je to do kopca, keď práve vidím základnú školu bez plotu a s trávou. Výborné miesto na stan večer, hovorím si a pokračujem ďalej na pláž. Miestni nastupujú do lokálnych taxi lodí domov. Na pláži nikto neostal a vraciam sa späť stanovať do areálu školy. Motorku zastavujem pri križovatke na tráve vedľa 2 chatrč domácich a potichu kráčam pri jasnom splne mesiaca. Rozkladám veci, začínam staviať stan. Haf! Haf! Haf! Z ničoho nič sa tu ocitol pes a šteká ako o dušu. Toto je problém. Štekot privolá určite domácich, prebleslo mysľou, ale pokračujem ďalej. Ubehlo pár minút a v diaľke vidím svietiť baterky. Do čerta! To som presne vedel, hovorím si. Baterky práve zasvietili na mňa a ja len čakám vedľa rozostavaného stanu. Čo tu robíš? Pýtajú sa 3 chlapi a žena s dieťaťom v náručí. Idem tu stanovať a zajtra pokračujem po ostrove. Poď mi pomôcť držať stan, nech dám kolíky do zeme, hovorím jednému z nich. Len ticho prichádza a pomáha mi postaviť stan. Chlapi, ďakujem pekne. Ale ja som unavený a idem spať. Zajtra prídite ráno, porozprávame sa, hovorím im. Všetci odišli, spokojne si ležím si zatvorenými očami. HsjdkzjAjakdks!!!!! Hablvhaabblaaaalgbajas!!! Dakto po asi 30 minútach veľmi hlasno kričí vedľa stanu nezrozumiteľné slová. Otváram oči, ale nastáva zase ticho. Halskahaakdkcddfnvid!!!! Zase krik po 2 minútach. Ej! Buď ticho, príď zajtra, som unavený, hovorím zo stanu a opäť zatváram oči. Tšššt! Tšššt! Počujem zvláštny zvuk, ako keby dakto zapaľoval zapaľovač. Rýchlo si sadám v stane, otváram stan a pred sebou vidím zapaľovač s ohňom asi 5 cm od stanu. Chlap sa z ničoho nič pohol, kráča za mojím chrbtom na druhú stranu stanu. Tšššt! Zapaľuje oheň teraz tu len kúsok od stanu, aby začal horieť. Do mňa práve vstúpil satan. Otváram aj vonkajšiu časť stanu a čo najrýchlejšie hádžem všetky veci von. Opäť je tu žena s dieťaťom a 3 chlapi. Neviem či tí istí, je tma. Balím si všetky veci na odchod, keď ma len ticho sledujú. Geroj! Geroooj! Kričí jeden z nich na mňa. Zajtra o 8 ráno tu budem na teba čakať, uvidíš, čo tu s tebou spravím! Kričím na neho. Zajtra!!! Zajtra! Geroooj! Zase kričí. Štartujem motorku a opäť mierim cestou na pláž, ale zastavujem v malom lesíku po kilometri jazdy blízko 2 metrového múru domu. V noci je ticho a dobre sa spí. Kšt, kšt, počujem nadránom kroky blížiac sa ku mne. Hneď otváram stan poriadne vytočený so satanom v tele. Zase baterky! Chlap so ženou kráčajú ku mne, hovorím si rozčúlene. Čo tu robíš? Toto je náš múr, hovoria. A čo ja mám s vašim múrom? Je 5 hodín ráno a vy ma budíte s baterkou svietiac mi na čelo. Chcem spať, dajte mi pokoj, odpovedám. Tak keď vstaneš, prídi k nám na raňajky a kávu, hovoria. Určite, odpovedám ironicky. Crrrn! Zvoní budík pred 7 hodinou. Motorkou brázdim na chvíľu pozrieť pri pláž tradičnú dedinu Kampung Adat Ratenggaro. Pri východe slnka toto miesto naberá iný rozmer. Hej ty! Ak chceš ísť pozrieť dedinu, musíš zaplatiť vstup, kričí na mňa chlap. Nechcem pozrieť dedinu a nič nezaplatím, odpovedám krikom. Je pár desiatok minút pred 8 a ako som včera podpaľačovi sľúbil, o 8 musím byť v areály školy. Zastavujem motorku na tráve na tom istom mieste pri 2 chatrčiach. Urobil som len jeden krok, keď z chatrče práve na mňa pozerá žena s deckom. Presne tá istá. Pod chatrčou si práve asi jej muž pripravuje veci do roboty a v ruke má helmu. Usmieva sa na mňa a rovno kráčam k nemu. To si bol ty, čo ma chcel podpáliť? Tak ťa tu zbijem, že uvidíš, hovorím mu a svoju tvár som priblížil k jeho na rozdiel 10 cm. Jeho úsmev sa stratil a začína pozerať do zeme. Hej! Včera, alkohol, opitý, hovorí mi a ukazuje mimikou žena. Kde je ten chlap? Pýtam sa jej. Ukazuje mi rukami do chatrče a hneď kráčam h**e schodmi ho nájsť. Každá miestnosť je prázdna. Kde je do čerta? Ukáž mi ho. Teraz hneď! Medzitým chlap odišiel na motorke. Žena si chytá prsty ako na modlenie a slzy má na krajíčku. Vznikol tu poriadny problém, ktorý privolal ďalších ľudí z chatrč. Žena vysvetľuje situáciu, ale podpaľača mi nechce ukázať. Po polhodine štartujem motorku a odchádzam do reštaurácie, kde som bol včera. Dobré ráno. Máte tu polievku, dám si, hovorím majiteľovi. S tanierom si kráčam sadnúť, keď za stolom sedí policajt. Dobrý deň, včera ma chceli v stane podpáliť. Pôjdete problém so mnou vyriešiť? Chcem ho nájsť, hovorím mu na rovinu. Tu je to normálne. Stále nejaký problém, ale to už je iný okrsok, tak nemôžem ísť s tebou, odpovedá. S policajtom sa lúčim a dojedám polievku. Pane, budem platiť, hovorím mu. Policajt ti jedlo zaplatil, odpovedá majiteľ. Vo dverách dostávam ďalší nápad. Práve vedľa chlap otvára krabice s oblečením. Dáte mi internet? Chcem si preložiť do vášho jazyka jednu poriadne štipľavú správu, hovorím mu. So správou v mobile sa blížim pred chatrč a parkujem. Žena hneď prekrížila prsty vo dverách a začína sa triasť. Máš jednu minútu, aby si mi ukázala kde je, lebo zavolám políciu, hovorím jej. Nič mi nerozumie, ale ukazuje mi rukami do školského areálu. Už je tu pár ľudí, ale hneď otváram prvé dvere do triedy. Tam stojí pri tabuly učiteľ, lenže mladší, akého asi hľadám. To si bol ty včera? Rovno tu odo mňa dostaneš za uši, hovorím mu, ale ani tento mi nič nerozumie. Kým som sa spamätal a odchádzam z triedy, von je viac ako 100 detí z iných tried a 30 dospelých. Kde sa tu nabrali? Pýtam sa rýchlo seba, ale nie je čas. Kde je ten chlap! Kričím na všetkých a žena vysvetľuje situáciu. Celá skupina na mňa pozerá a začína ma ukludňovať, nech už odtiaľto idem preč. Tu máte správu v mobile pre podpaľača a ak ešte raz sa niečo také stane, alebo budem počuť, že ste ublížili turistovi, ja sem do 2 dní z Európy prídem a vám tie chatrče rovno podpálim! Hovorím do éteru, keď ostáva len ticho. Motorka naštartovaná posolstvo odovzdané.

(964časť)Krásne tradičné domčeky sú všade. Stále si domáci zachovávajú na ostrove svoje tradície a zvyky. Je to jedno z ...
05/09/2026

(964časť)
Krásne tradičné domčeky sú všade. Stále si domáci zachovávajú na ostrove svoje tradície a zvyky. Je to jedno z posledných miest na svete, kde dodnes stavajú kamenné hrobky a dolmeny pre kolektívne pohreby a uctievajú tradičné náboženstvo Marapu oficiálne uznané vládou. Parkujem motorku pred kamennú hrobku na pozretie dediny Prai Ijin. Ahoj, vitaj u nás. Pracovala som viac ako 20 rokov pre National Geography, ak budeš chcieť, môžeš u mňa prespať, hovorí mi pani v rokoch. Ďakujem, ale nie. Chcem ísť na iné zastávky, odpovedám. Nesrší z nej dobro a určite by neskôr pýtala peniaze za svoju pohostinnosť. Tieto domčeky oproti ránu majú dokonca divoko rastúcu tropickú trávu alang-alang na streche, ktorá vydrží 5-10 rokov pred výmenou. (Po slovensky slama alebo sybika valcovitá) V špicatých strechách podľa náboženstva sídlia duchovia predkov, no zároveň strmý sklon strechy rýchlo odvedie vodu pri prívalových dažďoch a alang-alang nezačne hniť. Štartujem motorku na ďalšiu púť ostrovom. Po chvíli prichádzam do mesta Waikabubak a len letmo pozriem do diaľky a vidím na kopci stáť sochu Ježiš Krista. Motorkou to je 10 minút jazdy. Aj v tomto meste na
periférií v Kampung Tarung sú tradičné domčeky. Tieto hodnotím ako najkrajšie a najviac ma zatiaľ očarili.

(963časť)Loď práve podvečer kotví na móle. Po pár krokoch zastavujem pri budove, ktorá predáva lístky na lode ďalej po o...
26/08/2026

(963časť)
Loď práve podvečer kotví na móle. Po pár krokoch zastavujem pri budove, ktorá predáva lístky na lode ďalej po ostrovoch. Už včera som tu nakukol, ale nemal som plán, či pokračovať autobusom na tomto ostrove, alebo skúsiť ďalšie dobrodružstvo loďou. Na neznámy ostrov Sumba odchádza večer 3 krát v týždni za dobrého počasia, píše sa tam. Dobrý deň. Chcem si kúpiť lístok na Sumba. Ide potom odtiaľ loď do mesta Kupang na ostrove Pulau Timor? Pýtam sa pracovníka. Samozrejme, Kupang je veľké mesto, odpovedá. S jeho radou a lístkom v ruke sa už teším na ostrov Sumba. Jedna večera pred nalodením s desiatkami ľudí a nastupujem posledný. Pasažieri už obsadili všetky miesta v kajute na spanie stojím v kúte. Ahojte, ako to ide? Pýtam sa páriku turistov. Mali sme šťastie, že máme normálne postele. My sme zo Španielska, pracujeme v Anglicku a cestujeme už rok a pol. Ja som Jennifer a priateľ Noel, odpovedá. Hľadám dookola miesto na spanie, ale dostal som nápad. Veď aj včera som vyšiel schodmi h**e, kde neboli turisti. Tu na schodoch je tabuľka s nápisom zákaz vstupu, ktorú si nevšímam a dostávam sa na otvorené priestranstvo. 4 stoly, lavičky a nikto nikde. Spanie je tu nájsť ľahké na kraji lode pod oknami. Ahoj, čo varíš? Pekne to vonia, hovorím cez okno mladej dievčine. Ryžu s mäsom pre manžela. On pracuje na lodi ako druhý dôstojník, tak teraz cestujeme spolu aj so synom. Pozývam ťa na večeru. Za polhodinu prídi, odpovedá mi. Z ničoho nič aký krásny večer s domácimi. Bolo to výborné, hovorím im pred spánkom. Na okolí je tma a diaľku osvetľuje mesiac. Vidím ostrov Sumba, ktorý má cez dĺžku viac 100 km. Pofukuje slabý vánok a pri zatváraní očí pri tisíckach hviezd počuť len motory lode. Crrn! Zvoní ráno budík. Prechádzam sa po lodi, keď na opačnej strane ako som spal vidím rebrík na strechu. Vyliezam h**e, kde je stolička. Sadnem na ňu na začiatok strechy a pozerám dopredu. To je ale paráda! Hovorím si. O 10 minút ma ani vyliezajúci pracovník odtiaľto nevyhadzuje. Tutuuuu! Začína sa trúbiť pred príchodom do mesta Waingapu. Pred obedom kotvíme a na móle opäť stretávam španielsky pár. Akurát riešime taxík do mesta, ale nefunguje internet, hovorí Jennifer. Keďže je tu veľa ľudí, počula nás pani, ktorá ide k nám. Ja idem do mesta, zoberiem vás tam zadarmo, hovorí. S párikom, ktorý má o pár dní rovnaký plán ako ja si vymieňame kontakt a lúčime. Turisti na uliciach žiadni, všade cítim domáce neveriace pohľady. Nájsť skúter problém nie je a na pár dní si ho požičiavam. Prvá zastávka mesto Waibakul je vyše 100 km vzdialená. Od začiatku si všímam aj tu vyrúbané lesy. Neuveriteľná katastrofa, ktorá sa rozlieva po celej Indonézii. Večer prichádzam do mesta. Je tu ešte otvorená reštaurácia, ktorá opäť ponúka ryžu s mäsom. Jedlo je dobré, som pripravený zaplatiť, keď majiteľ prichádza ku mne. A ty kde teraz ideš? Pýtam sa ma. Mám stan, tak niekde v okolí stanovať, odpovedám. V pohode ostaň tu. Budem rád, dodáva. Prehovárať ma netreba. Crrn! Zvoní budík. Som pobalený a pripravený objaviť tradičné domčeky s ostrými strechami do neba v dedine Kampung Pasunga len kilometer od mesta. Ďakujem za noc, bolo to príjemné, hovorím.

- Nachádza sa tu jedna z najpôsobivejších hrobiek na Sumbe. Najzaujímavejší hrob pozostáva zo vzpriamenej kamennej dosky s vyrezávanými obrázkami náčelníka a jeho manželky s rukami v bok. Tento pamätník pochádza z roku 1926 a jeho vytesanie trvalo šesť mesiacov. Na pohrebný obrad bolo obetovaných 150 byvolov. Je viditeľný z cesty. (Nemám fotku)

24/08/2026

Ostrov Padar, Komodo národný park a ružová pláž

(962 časť)Poďte na loď, ideme do národného parku Komodo, kričí na náš kapitán lode. Teraz ten pocit tohto miesta naberá ...
23/08/2026

(962 časť)
Poďte na loď, ideme do národného parku Komodo, kričí na náš kapitán lode. Teraz ten pocit tohto miesta naberá iný rozmer. Vidieť najväčšieho jaštera sveta bol môj dlhý cieľ a sen. Loďou sa presúvame pár desiatok minút na ostrov Pulau Komodo, kde je ich možné vidieť vo voľnej prírode. Nechoďte tam, tam nie sú. Choďte druhou stranou, tam sa nachádza jeden pod stromom, hovorí nám pán zo skupiny z druhej agentúry. Dávame na jeho radu, ponárame sa do útrob lesaho pohľadať. Netrvá ale dlho a už vidno zhluk desiatok ľudí stáť pri ňom. Je ešte väčší, ako som si myslel. Môžu mať až 70-90 kg a svojim jedom rýchlo znehybniť korisť a zjesť zaživa. Dokonca aj ľudí. Nepribližujte sa k nemu na aspoň 4 metre! Kričí na náš ranger. Varan komodský, Komodo dragon alebo Komodo monitor, ako sa nazýva sa postavil a spokojne si vykračuje. Môže bežať až 20 km/h a v tomto parku zaútočil na 38 ľudí, z toho bolo 5 fatálnych. Skvelý zážitok! Teraz sa loďou presúvame na poslednú zastávku dňa. Ružová pláž (Pink beach) síce na fotkách vyzerala ružovo a pekne, tu to ostáva len na veľmi slabej ružovej farbe ale pláž je nádherná. Nasadíme plutvy, šnorchel a treba objaviť podmorský svet čím skôr, aby sme sa stihli vrátiť do večera do mesta. Úžasný deň!

Address

Banská Bystrica
97411

Website

Alerts

Be the first to know and let us send you an email when Backpacker Tomas posts news and promotions. Your email address will not be used for any other purpose, and you can unsubscribe at any time.

Contact The Business

Send a message to Backpacker Tomas:

Shortcuts

Share

Category