24/07/2018
Jeden z newyorských taxikárov na svojom Facebooku napísal:
Prišiel som na jednu objednanú adresu a zatrúbil. Počkal som niekoľko minút. Potom som zatrúbil znova. Mala to byť v ten deň moja posledná jazda, a tak som si hovoril, že by som pokojne mohol odísť. Namiesto toho som ale auto zaparkoval a išiel som zaklopať na dvere. „Chvíľočku,“ ozval sa spoza dverí slabší hlas starej ženy. Počul som, ako tam niečo ťahá po zemi.
Dvere sa otvorili až po dlhej prestávke. Stála predo mnou maličká asi deväťdesiatročná žena. Bola oblečená v šatách a klobúčiku, presne ako z nejakého filmu zo 40-tych rokov.
Vedľa nej bol na zemi položený malý kufrík. Byt vyzeral, akoby v ňom nikto mnoho rokov nebol. Všetok nábytok bol zakrytý plachtami. Na stenách neboli hodiny, na poličkách neboli ani hrnčeky, ani nijaké ozdoby. V rohu stála kartónová škatuľa plná fotografií a sklenených riadov.
„Pomohli by ste mi, prosím, odniesť tašku do auta?“, požiadala ma. Odniesol som kufrík, aby som pomohol tejto žene. Chytila sa ma za ruku a pomaly sme išli k autu.
Stále mi ďakovala za láskavosť. „To nič nie je,“ povedal som jej, „snažím sa len chovať k svojím zákazníkom tak, ako by som chcel, aby sa ľudia chovali ku mojej mame.“
„To si skutočne milý chlapec,“ povedala. Usadili sme sa do auta, nadiktovala mi adresu a spýtala sa ma, či by sme mohli ísť cez centrum. „Ale to nie je najkratšia cesta,“ upozornil som ju. „Áno, ja viem,“ povedala. "Idem do hospicu.“
Pozrel som sa do spätného zrkadla. Jej oči sa leskli. „Už nemám žiadnu rodinu,“ pokračovala tichým hlasom. „Lekár hovorí, že mi nezostáva veľa času.“
Pomaly som natiahol ruku a vypol taxameter.
Nasledujúce dve hodiny sme jazdili po meste. Ukázala mi budovu, kde kedysi dávno pracovala ako obsluha výťahu. Prešli sme štvrťou, kde žili s manželom, keď boli novomanželia. Vzala ma tiež pred sklad nábytku, kde sa konávali voľakedy plesy a kde raz tancovala ako malé dievčatko.
Niekedy mi povedala, aby som spomalil pred určitými budovami alebo na rohu. Schúlená sedela v kúte a uprene hľadela bez slova do tmy. Potom naraz povedala: „Som už unavená. Pôjdeme.“
Išli sme mlčky na adresu, ktorú mi dala. Bola to nízka budova, niečo ako sanatórium s príjazdovou cestou pozdĺž priečelia budovy.
Dvaja sanitári prišli k autu hneď ako sme dorazili. Opatrne jej pomohli vystúpiť. Museli ju čakať. Otvoril som kufor a zaniesol malý kufrík k dverám. Starenka už sedela na vozíčku.
„Koľko vám dlhujem,“ spýtala sa starenka, keď vytiahla kabelku.
„Nič,“ odpovedal som.
„Veď si musíte zarábať na živobytie,“ namietala. „Mám aj iných pasažierov,“ povedal som jej.
Takmer bez premýšľania som sa k nej sklonil a objal ju. A ona ma tiež pevne objala.
„Daroval si starej žene ešte trochu šťastia,“ povedala. „Ďakujem ti.“
Stisol som jej ruku a odišiel. Dvere sa za mojím chrbtom zavreli a bol to zvuk uzatvárajúci poslednú kapitolu života...
Na spiatočnej ceste som už nebral žiadnych zákazníkov. Išiel som, kam ma oči viedli, ponorený do myšlienok. Nemohol som už v ten deň skoro ani s nikým hovoriť. Čo ak by tá pani natrafila na nejakého naštvaného vodiča, alebo niekoho, kto by nechcel tak dlho čakať, kým skončí zmenu? Čo ak by som odmietol splniť jej prosbu alebo čo ak by som len pár krát zatrúbil a proste odišiel?
Keď sa tak zamyslím, nič dôležitejšie som pre nikoho v živote neurobil.
Sme zvyknutí myslieť si, že náš život sa točí okolo veľkých okamihov, ale tie veľké okamihy nás zastihnú často nepripravených, pretože sú krásne zahalené tým, čo niektorí môžu pokladať za maličkosť.
